Už sa vám niekedy stalo, že ste zistili, že doma chýba mlieko, no keď ste si spomenuli, že je tesne pred Vianocami, zostali ste radšej doma a naliali si miesto toho deci červeného? Otázka na zamyslenie: Bol predvianočný zhon skôr ako čarovný duch Vianoc? Naozaj je krásne v tomto skupinovom chaose nachvíľku postáť, nadýchnuť sa a povedať si: „Dnes v rade na darčeky stáť nebudem!“ Že to robia všetci? No a čo. Že to doma asi neprežijú? Tak Vám aspoň zostane viac zemiakového šalátu. :)
Ale teraz vážne. Pokiaľ vám pri pomyslení na davy ľudí v nákupných centrách stoja chlpy na rukách, naordinujte si doma lavór teplej vody, strčte doňho nohy a v tejto polohe vydržte, až dokým nezoženiete všetky darčeky (hovorí sa tomu online nákupy). Kontakt telo na telo pri pokladni si tým pádom môžete nechať na neskôr a radšej ho praktizovať so svojimi blízkymi. ;) Tu už ani netreba dodávať, že taká dovolenka je veľmi praktický darček, ktorý môžete kúpiť z tepla domova a nemusíte sa báť, že by bol: úzky na prsiach, mal zlý odtieň červenej, nehodil sa k zvyšku šatníka, alebo ste minulý rok kúpili to isté, len ste už zabudli. Na spoločnej dovolenke je krásne práve to, že na zážitky sa len tak nezabúda. Veď sa aj hovorí: Cestovanie je jediná vec, ktorú si kúpiš a spraví ťa bohatším.
Keď sa zbavíte stresu, nič Vám už nemôže brániť v radosti z prichádzajúcich Vianoc – obdobia štedrosti, dávania a prijímania. Počas Vianoc zvykneme veriť, že aj tie najtajnejšie priania sa stanú skutočnosťou. Že ak si niečo naozaj veľmi želáme, splní sa nám to. Akonáhle sa sviatky skončia, vraciame sa späť do našich uponáhľaných životov a duch Vianoc zostáva kdesi za zavretými dverami. Neuvedomíme si, že ak zostaneme štedrí, láskyplní a budeme robiť radosť iným, môžu sa aj naše sny plniť celý rok.
Preto by som vám dnes chcela povedať o príbehu, v ktorom hrá štedrosť hlavnú úlohu. Je o holandskom pekárovi menom Jan Pietersen Van Amsterdam. My ho budeme volať z technických príčin Janko. Príbeh napísal Charles M. Skinner v roku 1896 vo svojej knihe Mýty a legendy našej zeme.
Jedného dňa sa pekár Janko rozhodol odísť z Holandska, aby vyskúšal preraziť v meste New York, ktoré v roku 1624 založili jeho krajania. Jankovi sa tento sen splnil, za čo vďačil svojmu výnimočnému receptu na vianočné medovníky. Recept bol taký dobrý, že kvôli nemu ľudia stáli dlhé rady, len aby si mohli kúpiť medovníky v tvare sv. Mikuláša. Tajomstvom Jankovho receptu bolo, že do nich dával presné množstvo spísaných ingrediencii. Nie viac, nie menej. A keďže Janko bol slušný a poctivý pekár, tak aj svojím zákazníkom dával presne to, za čo zaplatili. Nie viac, nie menej.
Jedného dňa vošla do jeho obchodu stará žena, pýtajúc si tak ako všetci – tucet vianočných medovníkov. Janko chvatne zobral tácku a poď ho rátať dvanásť kusov. Začal ich baliť, keď ho žena zastavila a vraví: „Pýtala som si tucet a ty mi dávaš len dvanásť.“ Janko jej na to odpovedal, že predsa každý vie, že tucet je 12. „Ale ja som povedala, že tucet je 13. Daj mi o jednu viac.“ Povedala starena. Janko sa však nedal a starene odmietol medovník navyše dať.
Od toho dňa, akoby uťalo. Jankove sušienky boli raz zhorené, raz nedopečené, ale nikdy nie také, ako predtým. Každý večer si líhal nahnevaný do postele, s myšlienkou na starenu, ktorá mu pri odchode z pekárne povedala, že ho postretne nešťastie, ak sa nenaučí správne rátať. Jednu noc sa mu prisnil sen, v ktorom bol opäť malé dieťa, keď sa zrazu z hmly vynoril sám sv. Mikuláš. Všetky deti sa zhŕkli okolo neho a on začal rozdávať darčeky. Ako ich vyberal z vreca, zdalo sa, že vôbec neubúdajú, ba dokonca, že ich je čím ďalej, tým viac. Prekvapený Janko si uvedomil, že darčeky už nerozdáva Mikuláš, ale starena z jeho pekárne. Zaraz sa zobudil a premýšľal nad podivným snom. Niečo v hlave mu hovorilo: Možno je čas prestať dávať ľuďom, čo očakávajú a dávať im viac, než len to.
Na druhý deň sa Janko zavčasu ráno ponáhľal do pekárne namiesiť cesto a napiecť medovníky v tvare sv. Mikuláša. Hneď ako skončil, vošla do domu starena z jeho sna a vraví: „Prišla som po tucet medovníkov.“ Janko rýchlo nabalil dvanásť medovníkov a nakoniec prihodil ešte o jeden viac. „V tomto obchode je oddnes tucet trinásť.“ Povedal Janko hrdo, na čo sa starena usmiala. „Naučil si sa dobre rátať, odmena ťa neminie.“
Od toho dňa sa pekárovo šťastie vrátilo. Jeho medovníky boli opäť najchutnejšie v celom meste a keď sa ľudia dopočuli, že v jeho pekárni tucet znamená trinásť, mal viac zákazníkov, ako kedykoľvek predtým. Nakoniec začali podľa Jankovho vzoru všetci pekári dávať o jeden medovník viac. Chýr o pekárovej trinástke sa niesol najprv celým mestom a nakoniec aj celou krajinou.
Tak a o tom by malo byť čaro Vianoc, ktoré ak udržíme po celý rok, budeme mať vďaka trinástemu medovníku dostatok toho, čo nás robí šťastnými. V prvom rade sú to dobré vzťahy s našimi najbližšími, no pre nás je to aj vzťah s našimi vernými zákazníkmi, ktorí keď k nám idú, vedia, že tucet medovníkov je dvanásť a ešte o jeden medovníček viac. :)
